I am Sory - výprava za mimoriadnym africkým fotografom do Burkiny Faso

K. Líšková

Pristávam na letisku vo Ouagadougou, hlavnom meste krajiny, ktorá donedávna niesla názov Horná Volta. Letisko pôsobí ako veľký sklad prepravnej spoločnosti. Povaľujú sa tu kartónové krabice a pár kufrov. Nájdem si ten svoj a cesta na juh sa môže začať. Mojím cieľom je vypátrať svetoznámeho fotografa, ktorý ako postarší, ale vitálny deduško žije v tieni afrických stromov v druhom najväčšom meste krajiny. Nie je to vôbec jednoduché, pretože vyše 80-ročný Sory nemá mailovú adresu a nepoužíva ani výdobytky modernej doby.

Príbeh Sory Sanlého sa začal písať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Mal vtedy okolo 18 rokov a presťahoval sa do ekonomického centra krajiny. Zamestnal sa vo fotografickom štúdiu. Netrvalo dlho a otvoril si vlastné. Ľudia k nemu chodili z blízka aj z ďaleka. Mal obleky a kravaty aj európske šaty na zapožičanie. Z každého dokázal spraviť šviháka podľa poslednej módy. Ba čo viac! Sory mal tapetu s lietadlom v pozadí. Ľudia sa s ňou fotili a domov na vidiek si doniesli fotku, ako nastupujú do lietadla. Mnohí im tak uverili, že boli na otočku napríklad v Paríži. Sory zaznamenal unikátnosť svojej doby, keď sa všetci tešili z novozískanej nezávislosti od Francúzska. 

Jeho príbeh ma nadchol nielen preto, že ako vôbec prvý Africký fotograf vystavoval pre Art Institute of Chicago a jeho fotografická kniha bola nominovaná na Grammy, ale pre jeho ľudskosť, s ktorou dodnes pristupuje k foteným objektom. Ak budete v Bobo-Dioulasso určite ho skúste vypátrať, snáď sa vám to podarí tak ako mne. Dodnes brázdi ulice na svojom mopede a ak má čas, zájde na oranžádu do hotela Auberge. 

Sory Sanlé vo svojom slávnom Volta fotografickom štúdiu v Burkina  Faso. V Druhom najväčšom meste Bobo- Dioulassou

 

Burkina Faso je pre nás možno menej známa krajina Západnej Afriky. Staršie ročníky ju snáď poznajú pod názvom Horná Volta. Tak toto územie povodia rieky Volta pomenovali Francúzi, ktorí sa tu snažili získať mocenský a politický vplyv až do polky dvadsiateho storočia. Vlajka Hornej Volty mala farby prítokov rieky: Čierna Volta, Biela Volta a Červená Volta. Nápadne tak pripomínala vlajku Nemeckého cisárstva pred prvou svetovou vojnou.

Od roku 1983 sa Horná Volta volá Burkina Faso. Premenoval ju tak mladý politický nadšenec, ktorý získal v krajine vplyv. Tomas Sankara je často vo svete označovaný aj ako africký Che Guevara, hoci priamo tu túto prezývku moc domáci v obľube nemajú. Chcel krajinu, ktorá by bola samostatná, sebestačná, neskorumpovaná a hlavne hrdá na seba. A tak svoju domovinu nazval Burkina Faso,  čo  v  preklade  znamená  niečo  ako  domov  „rovno  stojacich  slušných  a hrdých ľudí.“

Letisko v hlavnom meste ževraj s najsexi názvom Afriky, Ouagadougou, pôsobí ako niečo medzi skladom DHL a kurínom. Medzi krabicami sa človek snaží nájsť svoj kufor. Z hlavného mesta sa cesta stáča na juh. Bobo-Dioulasso je akoby na hlavnom obchodnom ťahu s južným susedom, Pobrežím slonoviny, a tak bolo kedysi dôležitým ekonomickým uzlom celej krajiny. Keď Burkina Faso získala nezávislosť, písal  sa rok 1960.  Šesťdesiate  roky boli obdobím veľkých plánov   a nádejí. Presne v tomto čase dorazil z vidieka do Bobo- Dioulasso za vidinou lepšej práce aj mladý Sory Sanlé. Mal 18 rokov, miloval hudbu a veril tomu, že jeho krajina oslobodená od francúzskej nadvlády dokáže veľa. Jedna z prvých vecí, ktorú vo veľkom meste „musel“ spraviť, bolo odfotiť sa na preukaz totožnosti. Tá fotka ho stála vtedy celé vreckové, čo mal so sebou a povedal si, že to je teda výnosný biznis.

Fotografické znalosti analógového filmu som sa naučil od jedného fotografa z Ghany


Zamestnal sa v jednom foto štúdiu a od fotografa z Ghany, ktorý ho prevádzkoval, sa postupne naučil všetko, čo potreboval. Jedného dňa si Sory otvoril vlastné štúdio a nazval ho Volta Photo.

Sory drží v rukách analógový fotoaparát. Jeden z tých, ktoré používal vo svojom štúdiu

 

„Bolo to obdobie, keď v Bobo boli široké bulváre plné zelených stromov, odvšadiaľ hrala hudba a  vždy si našiel niekoho, s  kým ísť von a zabaviť sa.  Aj    z môjho štúdia hrala hlasná a chytľavá hudba. Ľudia najskôr nevedeli, čo očakávať, ale potom sa hrnuli v húfoch.“
Sory svoje štúdio pomenoval Volta Photo, pretože vtedy sa ešte jeho domovina stále volala Horná Volta. Vyzdobil ho rôznymi tapetami a kuriozitami, kvôli ktorým tam neskôr ľudia chodili. A ľudia chodili naozaj z rôznych kútov.
Tak napríklad mal tapetu, na ktorej bolo lietadlo. Ľudia sa pred ňou fotili a keď prišli domov na vidiek, chválili sa, že boli lietadlom na výlete napríklad vo Francúzsku.
Sory mal vo svojom sklade niekoľko košie, kravát aj oblekov. Dokázal aj z jednoduchých ľudí vyčarovať naozajstných elegánov podľa poslednej módy.

Inokedy k nemu chodila miestna mládež vyobliekaná, že by sa kľudne mohla prechádzať po parížskych bulvároch.

Sory pomenoval svoje štúdio Volta Photo. Vzadu, kde dnes visí starý reklamný plagát niekedy visela tapeta s rôznymi motívmi. Ako napríklad fotka lietadla, ktorá vytvárala dojem, akoby človek práve doň nastupoval


Medzi jeho známe rekvizity patril aj čierny telefón. Veľa ľudí chcelo mať fotku, ako niekam volajú. Cool bolo už len to, že máte komu v Afrike v 60tych rokoch zavolať.V Bobo Dioulasso otvorili dve kiná. Dávali v nich filmy o kovbojoch. Do ateliéru sa hrnuli mladíci, ktorí chceli mať fotku ako hlavné postavy v tých filmoch. A tak to chvíľu vyzeralo, že Sory fotí čiernych kovbojov.

Sory vydal niekoľko kníh. V jednej dokumentuje aj miestnych, ktorí pózujú ako kovboji z filmov, ktoré vídavali v kinách


Presne takto som na Sory narazila aj ja. Pred mojím príchodom do Burkina Faso som si pripravovala fotografickú tému, ktorá by stála za nafotenie. Jedny z fotiek, ktoré mi vyskočili vo vyhľadávači boli aj Soryho „čierni kovboji“.
Burkina Faso má legendu, ktorá hovorí o princeznej Yennenga. Táto utiekla zo svojho kráľovstva práve na koni. Po ceste spoznala švárneho šuhaja a s ním založila nový rod. Práve táto rozprávka má aj historický základ kráľovstva Mossi niekde na konci dvanásteho storočia. Etnická skupina Mossi dnes tvorí vyše 50 percent populácie a preto aj v štátnom znaku Burkina Faso figurujú dva žrebce. Tradícia koní tu má veľmi silné korene. Preto ani mne spočiatku neprišlo až tak zvláštne, že by v tomto kúte Afriky mohli existovať čierni kovboji. Až kým som sa poriadne nezakusla do problematiky a nezistila, že „čierni kovboji“ sú vlastne obyčajní ľudia, ktorí sa dali nafotiť Sorym v jeho legendárnom Volta štúdiu. Dôvodom boli už spomínaná kiná, kde začali premietať americké westernové filmy. Tie sa rýchlo stali populárnymi. Bolo veľa mladíkov, ktorí chceli mať svoju fotku v prezlečení ako kovboji. A Sory mal vo svojom štúdiu potrebné kostýmy. Vysvetlenie „čiernych kovbojov“ v Bukina Faso bolo na svete. Príbeh Soryho ma však zaujal natoľko, že som sa ho rozhodla vypátrať.

Cesta za Sorym nebola jednoduchá. A to hlavne v krajine akou je Burkina Faso, ale nakoniec sa to podarilo. Našla som ho práve v druhom najväčšom meste, kde dodnes býva a stále ma aj svoje štúdio.

Sory mal aj záľubu v hudbe. Tá ho viedla k tomu, že na svojej motorke robieval nočné záťahy. Nabalil reproduktor, fotoaparát a blesk a vydal sa do okolia miest ale aj do vzdialenejších oblastí. Pristavil motorku pri nejakom bare, kde hrala hudba, pripojil reproduktor a zrazu sa zniekoľkonásobili decibely. Ľudia prichádzali, aby sa pozreli, čo sa to deje.

Sory dodnes jazdieva na svojej motorke po uliciach Bobo- Dioulasso


Dodnes na to Sory spomína so slovami: „moju hudbu bolo počuť až na vzdialenosť 15 kilometrov. Všetci chceli vedieť, čo sa deje a tak si obliekli svoje najlepšie šaty a dorazili.“

A zábava sa mohla začať. Tancovalo sa častokrát do svitania a odtiaľ Sory rovno odchádzal späť do svojho štúdia. Zaznamenal takto unikátne svedectvo svojej doby, ktoré by inak navždy zostalo zabudnuté.

Starý blesk a akumulátorová baterka, ktorú Sory používal pri svojich nočných výjazdoch za hudbou


Keď sa Sory blížil k svojej sedemdesiatke, žil si pokľudný život v tieni kedysi slávneho mesta Bobo-Dioulasso. Až do tohto mesta dorazil francúzsky producent a spisovateľ Florent Mazzoleni, ktorý bol fascinovaný obalmi dosiek, ktoré dávno Sory nafotil.

Soryho bratranec Drissa Kone kedysi založil jazzovú kapelu Volta Jazz. Poprosil svojho  príbuzného,  aby  im  spravil  „cover“  fotky  na  ich  obaly  na  platne.    O niekoľko desiatok rokov neskôr, keď Florent Mazzoleni skúmal vývoj hudby    v Burkina Faso, natrafil aj na skupinu Volta Jazz. A keď bol v roku 2011 v Bobo, našiel fotografa sedieť pred svojim štúdiom a páliť staré fotky. Nie preto, že by mal Sory depresie, alebo že by ho ťažila staroba. Jednoducho si len upratoval vo svojom archíve, kde už viac nebolo miesta pre staré fotografie.
Florent ihneď spoznal, čo má pred sebou a stal sa nielen Soryho osobným priateľom, ale aj jeho neformálnym managerom. Spolu vydali 5 kníh. Jedna bola dokonca nominovaná na Grammy. Sory Sanlé sa stal prvým Afričanom, ktorý mal samostatnú výstavu v americkom múzeu Art Institute of Chicago. Dnes vystavuje po celom svete. Napriek tomu si žije svoj pohodový život v tieni kedysi rušného mesta Bobo-Dioulasso v Burkina Faso.

Sory má dnes takmer 80 rokov a stále je aktívny. Tak ako kedysi behá na svojej motorke po meste a vyhotovuje fotky na občianske preukazy.

Napriek tomu, že zo Soryho sa stal svetoznámy fotograf, dnes sa živí tým, že zhotovuje fotky na občianske.. presne tak ako kedysi začínal


„Dnes už nikto nechodí do ateliéru, aby si spravil fotku. Všetci majú fotky vo svojich telefónoch. Je iná doba. Fotografia bola niekedy remeslom, dnes si fotí každý všetko.“ Hovorí, ale v jeho hlase nie je žiaden hnev. Sory je proste večný optimista.

Jeho štúdio Volta photo má svoje najlepšie časy za sebou. Sory otvára železné dvere, ktoré za sebou skrývajú kopec príbehov. Ukazuje mi, pokiaľ až stáli zástupy ľudí, ktorí si buď prišli spraviť fotku, alebo čakali na svoju podobizeň. Ihneď aj zapína malé rádio, ktoré má položené na bandaske s vodou. Ide z neho hudba čias dávno zašlých a perfektne dotvára atmosféru celého priestoru. Sory vyberá starý blesk, akumulátor a naznačuje, ako ľudia kedysi stávali na schodíkoch.

Vstup do ateliéru Volta Photo


„Tu na stene bola tapeta. Napríklad s lietadlom. A ľudia potom na fotkách vyzerali, že nastupujú do lietadla.“ Srdečne sa smeje. Celý čas ma dobrú náladu, až by jeden mal chuť sa od neho nakaziť tým jeho životným optimizmom.

Soryho staré rádio a okuliare na bandaske s vodou. Z reproduktoru sa vynie hudba minulého storočia, ktorá perfektne zapadá do atmosféry starého štúdia

Vyberá rodinný album, v ktorom má fotky všehochuti. Ukazuje mi, kde má zväčšovák, aký papier používal a kde fotky vyvolával. Sory pôsobí veľmi aktívnym dojmom. Stále niečo robí a behá po svojom ateliéri akoby mal najmenej o 50 rokov menej. A aj keď si na chvíľu sadne a ovieva sa. Stále sa usmieva a niečo mi hovorí.

S rodinným albumom

 

Starý zväčšovák, ktorý kedysi slúžil na analógové portréty


„Teraz robím fotky na občianske. Sranda, tým som niekedy začínal.“ Vyberá malý fotoaparát. SD kartu vsúva do prenosnej tlačiarne a výsledok na seba nenechá dlho čakať. Potom sa ešte obráti na mňa a s jeho šibalským úsmevom sa ma spýta: „nespravíme si selfie?“ Som dosť prekvapená, ale dá sa maestrovi povedať nie?

Po tom ako, sme si spravili selfie, sme fotku rovno aj vytlačili

 

Autorka článku a fotografií — Katarína Líšková sa už takmer 15 rokov profesionálne venuje cestovaniu. Jej foto príbehy môžete sledovať aj na jej instagramovom učte @staraliska.

Byli jste na výletě, dobrodružné cestě či třeba stáži a rádi byste o tom řekli světu? Sdílejte své zážitky z cest s dalšími cestovateli přímo zde na webu anebo na Facebooku Lonely Planet Česká republika.

Napsal: Katarína Líšková

Předchozí článek

Tipy na sólo cestu po Jižní Americe

Další článek

Představujeme - Grand Canyon

Související články

Články

Krása a rozmanitost Etiopie

Mile překvapeni Súdánem pokračujeme do druhé nejlidnatější země Afriky, míříme do Etiopie, jenž je známá též jako Habeš z cestopisů pánů Hanzelky a Zikmunda. Majestátnost a uhrančivá krása etiopských hor, které jako by byly vyřezány do pozadí Vstup do země s sebou přináší ten pravý a nefalšovaný africký mumraj se vším všudy. Mumraj lidí, aut, motorek, prodejců kde čeho, naháněčů… I přes nejasné značení a trochu toho chaosu se nám daří absolvovat potřebné…

Články

Jezerní safari v Keni I. část - Naivasha a Nakuru

Keňa je většinou prezentovaná jako ráj pakoňů. Není divu, jejich velká migrace je turistickým lákadlem číslo jedna. V zemi se však nachází se také spousta jezer, kolem nichž jsou zřízeny rezervace a parky a kde si přijdou na své nejen ornitologové. Určitě stojí za to se k nim vypravit. Jezero Naivasha Kolem jezera Naivasha se rozprostírá národní park Lake Naivasha. Ve svahilštině znamená jeho jméno „divoká (bouřlivá) voda“. Takové však zřejmě bývalo hodně dávno. My jsme zde absolvovali plavbu po klidné hladině. Jezero samotné má rozlohu 139 km2, i když údaje se značně rozcházejí.…

Články

Keňa – země Masajů a safari

Další zemí, která nás čeká na cestě skrze „černý kontinent“, je Keňa. Země, o které jsme věděli, že je známa hlavně bohatým safari, barevnými Masaji, dost špatnými cestami a druhou nejvyšší horou Afriky. Zatím co Etiopie se s námi rozloučila trošku chaoticky, Keňa nás vítá pořádkem, úsměvy celníků a fungujícím systémem. Jsme naprosto konsternováni tím, jak hladce probíhá vstupní proces na hranicích, seriózním přístupem všech úředníků, vojáků a policie. Keňa pro nás taková zůstala až dokonce. Funkční,…

Články

Safari v národní rezervaci Masai Mara v Keňi - I. část

Když na safari, tak do Keni. Alespoň tak jsem si to myslela, když jsem plánovala svoji první cestu za divokými zvířaty. Nikde nenajdete větší koncentraci zvířat než v Masai Maře v období velké migrace. Z Evropy je to nejbližší destinace tohoto typu. Problém je tu jediný: tyto informace si kromě vás přečtou v každém průvodci všichni turisté, kteří mají o návštěvu safari zájem. Rok od roku zde počet cestovatelů narůstá. Raději s cestovní kanceláří V průvodcích se také dočtete velmi důležitou informaci, že není radno vydávat se na safari na vlastní pěst. Pravděpodobnost, že najdete na místě kancelář nebo agenturu, která se o vás postará a pronajme vám bezpečné auto, je velmi nízká, i když je jich tu nepřeberné množství.…